Tatra 623

Tatry mali často službu aj mimo Československa.

História vozidiel rýchlej technickej a lekárskej asistencie pri pretekoch na autodrómoch siaha ešte do roku 1977, kedy bývalý pretekár Cyril Svoboda upravil svoju Lanciu Beta pre potreby záchranárskych prác a asistoval s ňou pri okruhových pretekoch. Táto myšlienka sa pôvodne zrodila v hlave novinára Karla Hrubce a bola inšpirovaná západoeurópskymi pretekmi, kde sa asistenčné autá začali bežne používať. Upravená Lancia Beta jedného dňa zohrala významnú úlohu pri záchrane poľského jazdca, za čo automobilka FSO poskytla československému NAREX-u (záchranný systém založený Zväzarmom) FSO Polonez 1600, ktorý si záchranári v ČSSR upravili podľa vlastných predstáv. Postupne však pociťovali potrebu výkonnejšieho auta. Jediným kandidátom v Československu bola Tatra 613, no dostať sa k nej bol problém. Nakoniec sa však podarilo vybaviť z Kopřivnice zapožičanie dvoch exemplárov Tatry 613 (na dva roky), ktoré Narex upravil a začal používať. Keďže bolo auto podstatne upravené, bolo rozhodnuté o použití označenia T 623. Auto malo úspech všade, kde sa objavilo a keďže oň prejavili záujem aj hasičské útvary, do hry sa vložila samotná automobilka, nechala auto schváliť (T 623 absolvovala homologizačné skúšky) a podrobne spracovala kompletnú dokumentáciu prestavby na záchranárske vozidlo. Tatra 623 tak bola oficiálne na svete.

Podľa oficiálnej dokumentácie si vyradené Tatry 613 dokázali jednotlivé organizácie svojpomocne upravovať aj vo vlastnej réžii (prípadne v spolupráci s Narexom a značkovými servismi Tatry). Aj samotný Narex pre svoje potreby vyhľadával vyradené štátne T 613 a prestavoval ich na T 623. Neskôr dokonca vznikol projekt T 624 (auto rýchlej zdravotnej pomoci).

V roku 1986 bol Narex pozvaný na preteky F1 na Hungaroringu, aby zabezpečil Safety car a záchranárske autá pozdĺž trate. Záchranári zistili, že ich Tatra monopostom nestačí. Museli preto automobilku požiadať o úpravu T 623 tak, aby dokázala dosiahnuť max. rýchlosť 250 km/h. Automobilka preto začala s vývojom motora 3.8 V8 (plánovaný výkon 221 kW/300 k) a úpravou karosérie, ktorá dostala hliníkové predné blatníky, kapoty a dvere. Spolu s plexisklami namiesto bočných okien a inými úpravami ju to odľahčilo o 350 kg. Pohotovostná hmotnosť Tatry klesla na 1270 kg. Dostala aj špeciálne nastaviteľné tlmiče, svetlú výšku zníženú na 100 mm a rozchod väčší o 30 mm. Na diskoch z ľahkých zliatin boli osadené športové nízkoprofilové pneumatiky Kléber. Úpravami prešiel aj interiér, v ktorom nechýbali anatomické sedadlá so štvorbodovými pásmi a ľahko odnímateľný športový volant.

 AMK Narex si neskôr dokonca sám svojpomocne upravoval motory Tatier na objem 3,8 litra. Málo známou skutočnosťou je aj to, že Tatra vyvíjala špeciál schopný dosahovať rýchlosti tesne pod 300 km/h, ktorý mal slúžiť ako nový Safety car a základ pre budúcu súťažnú verziu. Spoločenské zmeny v roku 1989 však vývoj zastavili a vozidlá, ktoré mal kompletizovať Metalex nikdy nevznikli. Dochovala sa len overovacia séria štyroch prototypov, z ktorých neskôr vznikli cestné verzie známe ako Tatra MTX V8.

Zdroj: archív autora, archív TATRA, a.s., Život s Erbem Tatry (Milan Švihálek), Auta Východního bloku (Jan Tuček)